Rozlúčka
Rozlúčka pozostalých so svojimi blízkymi – s obeťami nešťastia – s plnými vojenskými poctami sa konala za účasti tisícov ľudí v prešovskej mestskej hale. Na rozlúčke boli prítomní minister obrany Juraj Liška, náčelník generálneho šťábu Ľubomír Bulík aj generálny tajomník NATO, Jaap de Hoop Scheffer. Slovenský minister obrany Juraj Liška, po skončení rozlúčky, podal demisiu.
Záznam celej rozlúčky v športovej hale v Prešove je v galérii.
Príhovor MO SR Juraja Lišku
Príhovor ministra obrany SR Juraja Lišku, ktorý odznel počas smútočného rozlúčkového obradu s obeťami tragického leteckého nešťastia.
Vojaci,
pred polrokom ste sa s touto krajinou lúčili na česko-slovenskej hranici. Bol som pri tom, keď sme Vás v mene Slovenska posielali tam, kde je potrebné chrániť životy nevinných ľudí. Pamätám si odhodlanie vo Vašich tvárach. Navždy mi pred očami ostane hrdosť, s ktorou ste sa postavili k tejto výzve. Boli sme na Vás pyšní.
Naposledy sme sa videli pred Vianocami. Tam, kde ste spolu so svojimi kolegami strážili krehký mier Kosova. Vaša prítomnosť dávala kosovským a srbským matkám nádej, že sa ich deti vrátia zo školy živé a zdravé. Vrátili sa a vracajú sa. Aj vďaka vám.
Slovensko je taká malá krajina, až by človek rád veril, že pohromy, nešťastia a tragédie ho ani nenájdu. Zoči – voči skutočnému životu s takouto naivnou matematikou ďaleko nezájdeme. Krajiny, to sú predovšetkým ich ľudia. A prežité ľudské utrpenie robí ušľachtilé povahy lepšími. Pohľadajme aj my odvahu a statočnosť. V sebe. Budete ju potrebovať predovšetkým vy – matky, otcovia, manželky, manžel, deti, priatelia a príbuzní. To, čo vám môžeme v tejto chvíli ponúknuť my ostatní, je málo. Je to neporovnateľné s tým, o čo ste prišli. Je to neporovnateľné s tým, čo môže veriacemu ponúknuť viera v Boha. Avšak je to ponúkané úprimne a v nádeji, že prijmete našu účasť na svojom žiali. V histórii Slovenskej republiky ešte nebola taká udalosť, aby sa pod jednou strechou stretlo toľko bolesti a utrpenia, ako je tomu dnes, na tomto mieste.
S pokorou a nádejou, budeme dúfať, že naše povahy táto tragická udalosť dovedie k tomu, aby sme si k význačným mužom a ženám tejto krajiny pripísali štyridsaťdva mien jej synov a dcér. Nech aspoň takto ostanú s nami.
Chráňte si preto v pamäti každý spoločne prežitý okamih, ktorý Vám bolo dopriate stráviť pospolu. Najkrajšie z nich už teraz žiaria vo Vašich mysliach ako dobré svetlo. Nebojte sa toho. Oni by to tak určite chceli.
Po pol roku ťažkej a nebezpečnej práce ďaleko od svojich blízkych je návrat domov sviatočnou udalosťou. Tak tomu bolo i 19. januára večer. Na letisku v Košiciach, kde sa na Váš prílet tešili tí, ktorých k Vám spája puto najcennejšie – láska. Deti sa od nedočkavosti nevedeli zmestiť do kože, ženám všetko vypadávalo z rúk, muži nedokázali ani sedieť, ani stáť. Kým sa zvítajú, počítajú minúty. Osud však rozhodol inak. Cestujúcich neprivítalo svetlo letiska, ale svetlo večné. Na takúto obetu neboli pripravení oni sami, ani my. Keby sme čas mohli vrátiť späť, čo všetko by sme si mali dopovedať… Táto udalosť nám ukázala aký krehký je náš život a aké nevyspytateľné sú cesty Prozreteľnosti.
Aténsky vojak Diomedón priniesol do Atén správu o víťazstve nad Peržanmi a od vysilenia umrel. Prežil bojovú vravu, avšak tých štyridsaťdva kilometrov z bojiska do Atén ho stálo život. Štyridsiatim dvom z Vás nebolo dopriate doručiť svoje posolstvo osobne. Avšak zvesť o tom, že Vaša misia bola splnená, k nám dorazila. Splnili ste ju zodpovedne. Statočne. S každodenným nasadzovaním života. Tak, ako to od Vás žiadala vojenská prísaha. Viem to. Vedia to aj obyvatelia Kosova. Bez Vášho pričinenia by dohody veľkej politiky ostali len bezmocným papierom. Vyslovujem Vám pochvalu a uznanie pred zrakmi celej krajiny. Vyslovujem Vám vďaku a hold v mene všetkých ľudí, ktorí dokážu odlíšiť dobro od zla. Ak dnešné Slovensko na pomoc mieru vo svete vedelo postaviť štyridsaťdva takýchto vojakov a vojačiek, nie je to malá krajina. Sme na vás hrdí!
Vojaci,
všetky rozkazy svojich veliteľov ste splnili. Splniť posledný vám nebolo dopriate. Ten rozkaz znel – vráťte sa domov! Živí a zdraví. Chcelo by sa mi na jeho splnení trvať. Nedá sa mi. Sú aj vyššie sily, ako je sila rozkazu.
Odpusťte, vojaci moji.
Tento týždeň sme slávili sviatok svätého Timotea a svätého Titusa. Spolupracovníkov apoštola, svätého Pavla, hlásateľov radostnej zvesti, ktorá všetkým hovorí: „Nebojte sa!“.
Na týchto slovách s dôverou nesme nádej na stretnutie s nimi, i našu bolesť. Až kým ju nezahojí milosrdný Pán času a večnosti. On často, až po rokoch udelí netušené dary a nečakané odmeny tým, ktorí klesali pod ťarchami jeho kríža, nesúc na perách jediné slovo v jedinej otázke: „Prečo…?“.
Príhovor NGŠ Ľubomíra Bulíka
Príhovor náčelníka generálneho štábu OS SR genpor. Ľubomíra Bulíka, ktorý odznel počas smútočného rozlúčkového obradu s obeťami tragického leteckého nešťastia.
Vážené smútiace rodiny,
vážené smútočné zhromaždenie,
vážení prítomní!
S hlbokým zármutkom a bolesťou v srdci sa k Vám prihováram vo chvíli najťažšej a najsmutnejšej, keď mi pripadá rozlúčiť sa s našimi profesionálnymi vojakmi – profesionálmi telom i dušou v ich najtvorivejšom veku života. Neúprosná smrť vyhasila ich životy a vytrhla ich z kruhu rodín i spomedzi nás všetkých.
Po každom jednotlivcovi tu však ostáva niečo, čo nám zanecháva pre svojich potomkov, blízkych, priateľov a budúcim generáciám. Ostáva kus poctivej a dobre vykonanej práce, nielen v prospech Vašich rodín, Slovenskej republiky, ale aj v prospech vytvárania bezpečného života rodín v Kosove a vytvárania stability a mierového života vo svete.
Vážení pozostalí,
Človek je to najcennejšie, čo v našich ozbrojených silách máme, pretože sila rozhodovania a výkonu služobných činností ostáva na človekovi – vojakovi profesionálovi.
Strata, ktorú ste utrpeli Vy, i celé ozbrojené sily je o to väčšia, že títo naši kolegovia boli nielen dobrými rodičmi, životnými partnermi, synmi a dcérami, priateľkami a priateľmi, ale aj vynikajúcimi profesionálnymi vojačkami a vojakmi, pripravenými pri plnení svojich služobných povinností obetovať to najcennejšie – seba samých.
Vážené smútiace rodiny!
My, príslušníci ozbrojených síl Slovenskej republiky v týchto ťažkých chvíľach smútime spoločne s Vami. Prijmite prosím ešte raz prejav mojej najhlbšej sústrasti v mene Generálneho štábu a celých ozbrojených síl Slovenskej republiky. Dovoľte mi tiež, aby som Vám i Vašim rodinám vyjadril podporu v týchto ťažkých chvíľach. Hlboko s Vami cítim.
Drahí kolegovia, odpočívajte v pokoji!
Česť Vašej pamiatke!
Príhovor generálneho tajomníka NATO Jaap Hoop Scheffera
Príhovor generálneho tajomníka NATO Jaap de Hoop Scheffer, ktorý odznel počas smútočného rozlúčkového obradu s obeťami tragického leteckého nešťastia. Príhovor je v pôvodnom znení.
Mr. President, Prime-Minister, Ministers, families and friends,
Today is a very, very sad day for all of us. First and foremost for those among you, spouses, partners, children, parents, grandparents, brother, sisters, other relatives and friends who face the terrible and almost inhuman task of having to say farewell for good to their loved ones.
Loved ones you were longing to see back after their tour of duty in Kosovo, loved ones that had so many plans for the future.
Only a few weeks ago we were all celebrating Christmas and wishing each other a Happy New Year, and in doing so thinking especially of our loved ones and looking forward to seeing them again soon. How very different and cruel the new year has started.
The untimely death of so many young and promising people is also a great blow to us, to the Alliance. The Alliance is also a big family and we also grieve.We all lost through this terrible accident men and women who did their duty in the name of peace and progress, who showed dedication and courage and who paid the ultimate price in doing so. They can no longer pursue their dreams and plans and those who they leave behind have to try to come to terms with this enormous and irreparable loss.
Galéria




