Príhovor ministra obrany SR Juraja Lišku, ktorý odznel počas smútočného rozlúčkového obradu s obeťami tragického leteckého nešťastia.
Vojaci,
pred polrokom ste sa s touto krajinou lúčili na česko-slovenskej hranici. Bol som pri tom, keď sme Vás v mene Slovenska posielali tam, kde je potrebné chrániť životy nevinných ľudí. Pamätám si odhodlanie vo Vašich tvárach. Navždy mi pred očami ostane hrdosť, s ktorou ste sa postavili k tejto výzve. Boli sme na Vás pyšní.

Naposledy sme sa videli pred Vianocami. Tam, kde ste spolu so svojimi kolegami strážili krehký mier Kosova. Vaša prítomnosť dávala kosovským a srbským matkám nádej, že sa ich deti vrátia zo školy živé a zdravé. Vrátili sa a vracajú sa. Aj vďaka vám.

Slovensko je taká malá krajina, až by človek rád veril, že pohromy, nešťastia a tragédie ho ani nenájdu. Zoči – voči skutočnému životu s takouto naivnou matematikou ďaleko nezájdeme. Krajiny, to sú predovšetkým ich ľudia. A prežité ľudské utrpenie robí ušľachtilé povahy lepšími. Pohľadajme aj my odvahu a statočnosť. V sebe. Budete ju potrebovať predovšetkým vy – matky, otcovia, manželky, manžel, deti, priatelia a príbuzní. To, čo vám môžeme v tejto chvíli ponúknuť my ostatní, je málo. Je to neporovnateľné s tým, o čo ste prišli. Je to neporovnateľné s tým, čo môže veriacemu ponúknuť viera v Boha. Avšak je to ponúkané úprimne a v nádeji, že prijmete našu účasť na svojom žiali. V histórii Slovenskej republiky ešte nebola taká udalosť, aby sa pod jednou strechou stretlo toľko bolesti a utrpenia, ako je tomu dnes, na tomto mieste.

S pokorou a nádejou, budeme dúfať, že naše povahy táto tragická udalosť dovedie k tomu, aby sme si k význačným mužom a ženám tejto krajiny pripísali štyridsaťdva mien jej synov a dcér. Nech aspoň takto ostanú s nami.

Chráňte si preto v pamäti každý spoločne prežitý okamih, ktorý Vám bolo dopriate stráviť pospolu. Najkrajšie z nich už teraz žiaria vo Vašich mysliach ako dobré svetlo. Nebojte sa toho. Oni by to tak určite chceli.

Po pol roku ťažkej a nebezpečnej práce ďaleko od svojich blízkych je návrat domov sviatočnou udalosťou. Tak tomu bolo i 19. januára večer. Na letisku v Košiciach, kde sa na Váš prílet tešili tí, ktorých k Vám spája puto najcennejšie – láska. Deti sa od nedočkavosti nevedeli zmestiť do kože, ženám všetko vypadávalo z rúk, muži nedokázali ani sedieť, ani stáť. Kým sa zvítajú, počítajú minúty. Osud však rozhodol inak. Cestujúcich neprivítalo svetlo letiska, ale svetlo večné. Na takúto obetu neboli pripravení oni sami, ani my. Keby sme čas mohli vrátiť späť, čo všetko by sme si mali dopovedať… Táto udalosť nám ukázala aký krehký je náš život a aké nevyspytateľné sú cesty Prozreteľnosti.

Aténsky vojak Diomedón priniesol do Atén správu o víťazstve nad Peržanmi a od vysilenia umrel. Prežil bojovú vravu, avšak tých štyridsaťdva kilometrov z bojiska do Atén ho stálo život. Štyridsiatim dvom z Vás nebolo dopriate doručiť svoje posolstvo osobne. Avšak zvesť o tom, že Vaša misia bola splnená, k nám dorazila. Splnili ste ju zodpovedne. Statočne. S každodenným nasadzovaním života. Tak, ako to od Vás žiadala vojenská prísaha. Viem to. Vedia to aj obyvatelia Kosova. Bez Vášho pričinenia by dohody veľkej politiky ostali len bezmocným papierom. Vyslovujem Vám pochvalu a uznanie pred zrakmi celej krajiny. Vyslovujem Vám vďaku a hold v mene všetkých ľudí, ktorí dokážu odlíšiť dobro od zla. Ak dnešné Slovensko na pomoc mieru vo svete vedelo postaviť štyridsaťdva takýchto vojakov a vojačiek, nie je to malá krajina. Sme na vás hrdí!

Vojaci,
všetky rozkazy svojich veliteľov ste splnili. Splniť posledný vám nebolo dopriate. Ten rozkaz znel – vráťte sa domov! Živí a zdraví. Chcelo by sa mi na jeho splnení trvať. Nedá sa mi. Sú aj vyššie sily, ako je sila rozkazu.
Odpusťte, vojaci moji.

Tento týždeň sme slávili sviatok svätého Timotea a svätého Titusa. Spolupracovníkov apoštola, svätého Pavla, hlásateľov radostnej zvesti, ktorá všetkým hovorí: „Nebojte sa!“.
Na týchto slovách s dôverou nesme nádej na stretnutie s nimi, i našu bolesť. Až kým ju nezahojí milosrdný Pán času a večnosti. On často, až po rokoch udelí netušené dary a nečakané odmeny tým, ktorí klesali pod ťarchami jeho kríža, nesúc na perách jediné slovo v jedinej otázke: „Prečo…?“.