Ľudovít

  Už sa nám z Kosova nevrátil… syn… brat.. priateľ… PREČO? Bránil iných, dostali ho vlastní

3.12.2005 – Vianoce. Nie, nie je chyba v dátume, v ten deň sme skutočne oslavovali Vianoce. Časť príslušníkov misie KFOR v Kosove dostala pred sviatkami dovolenku, ale Vianoce už mali tráviť späť, v kosovskej Prištine. Aj Ľuďko prišiel. Vždy usmievavý, vždy prívetivý, vždy úžasný…
…..Jedna fotka z večere. Keď som si ju na telefóne zobrazil, mihlo sa mi mysľou: posledná večera. Akosi mimochodom mi to pripomenulo ten známy obraz poslednej večere Ježiša. Neprikladal som tomu žiadny význam. Večer začínal, všetko bolo krásne…
A potom prišiel 19.január 2006. Sedeli sme celú noc pred televíziou a sledovali správy na všetkých dostupných kanáloch. Nakoniec sa to potvrdilo. Prežil len jeden a nebol to ten náš.
Nasledujúce dni boli veľmi smutné. Boli sme ochotní vymeniť svoj život za ten jeho, keby to bolo možné. Kto nezažil, nepochopí.
…..„Pozri, už tretíkrát zdvíham zo zeme túto pohľadnicu a až teraz som si uvedomila, čo je na nej“. Pozrel som sa a i keď sa považujem za reálne uvažujúceho človeka, strnul som. Na pohľadnici bolo horiace lietadlo a nápis „Kosovo“.
To sú, mimo iné, aj úryvky z kapitoly, ktorá mimo iné opisuje nevysvetliteľné skutočné udalosti. Nie, ešte nevyšla, ale raz snáď uzrie svetlo sveta kniha pravdy „Bránili iných, dostali ich vlastní“, ktorá sa pripravuje.

Posledná večera a pohľadnica, ktorá sa neudržala na polici